Hovorí sa, že človek v mladosti urobí rozhodnutia, na ktoré by neskôr už nenabral odvahu. Keď sa dnes obzriem späť na všetko, čo som v Anglicku zažila – od driny v mrazivých fabrikách až po rany, ktoré mi tu uštedril život – viem jednu vec naisto: keby som vtedy vedela to, čo viem dnes, nikdy by som do toho lietadla nenastúpila. Ale vtedy som neriešila sny, riešila som prežitie a útek.
Maturita, rozchod a príchod eura
Všetko sa to zomlelo v roku 2009. Bol to pre mňa rok veľkých zmien. Prechádzala som si vtedy nesmierne ťažkým obdobím – môj prvý vážny vzťah, ktorý trval od mojich 16-tich rokov, sa skončil. Priateľ sa so mnou rozišiel krátko pred maturitou, čo bola obrovská rana na psychiku. Napriek zlomenému srdcu som to však nejako vybojovala a v tom istom roku úspešne zmaturovala.
Rok 2009 bol pamätný aj tým, že sme sa na Slovensku lúčili s korunami. Svoj úplne prvý deň v práci za barom som mala v piatok, 16. januára 2009, v Luna bare. Mala som vtedy 20 rokov a obrovský rešpekt; na túto prácu ma kamaráti dlho prehovárali. Práve vtedy prebiehala historická zmena meny a ja som zažila to napätie, keď sme do polnoci brali slovenské koruny a po polnoci už vydávali eurá. Ten bar sa na istý čas stal mojím druhým domovom – trávila som tam viac času ako v byte.
Rodinné búrky a rozhodnutie odísť
Moje rodinné zázemie bolo v tom čase zložité. Rodičia sa rozviedli už dávno predtým a my sme sa vtedy nasťahovali do nového bytu, ktorý patril len mojej mame. Neskôr sa však rodičia dali znovu dokopy a otec s nami v tom maminom byte nejaký čas žil. Po nezhodách a porušovaní maminých pravidiel, v čom hral rolu aj alkohol, však musel otec odísť. Nebolo to pekné – nakoniec som ho musela z bytu doslova vyhodiť a zavolať na pomoc políciu. Bola to dohoda medzi ním a mamou, ktorú on porušil, a ja som zostala uprostred toho celého. Krátky čas pred odchodom do Anglicka som v tom byte žila sama, no útočisko som hľadala hlavne v práci.
V marci 2010 sa mama, ktorá bola vtedy bez práce, rozhodla pre radikálny krok. Vo svojich 45 rokoch odišla do Anglicka. Bez jazyka, bez ničoho. Riskla to a podarilo sa jej uchytiť. Keď mi v júli toho istého roku šéf baru oznámil, že sa bude prerábať a ja zostanem bez práce, neváhala som. Na Slovensku ma po všetkých tých udalostiach nič nedržalo a práca v okolí nebola. Dva týždne pred odletom som si síce pri páde na tancovačke zranila zápästie tak, že ma brala sanitka, ale letenky som už bookovala v bare na cudzom laptope. Nemala som ani vlastný počítač, len odhodlanie začať inde.
Prvý let a „kožkárka“ na pasovom
- august 2010. Môj úplne prvý let v živote. Triasla som sa od nervozity, vtedy nám k ceste do Anglicka stačil len občiansky preukaz a letenka. Pamätám si na pasovú kontrolu, kde sa ma pán tmavej pleti s úsmevom opýtal, či som „kožkárka“ ( u nás sa tak hovorilo ľuďom z našej ,,dediny,, ). Zasmiala som sa a ten moment trošku odbúral stres. Celý let som si užívala pri okne a pozorovala oblaky.
V Liverpoole ma čakal mamin známy s menovkou. Bol to šofér pre agentúru, kde som mala začať pracovať. Moja finančná realita bola neúprosná: mala som so sebou celkovo 350 libier. Agentúre som musela hneď zaplatiť 330 libier za prácu a ubytovanie. Zostalo mi presne 20 libier na prežitie. S mamou sme sa dohodli, že mi na začiatku pomôže so stravou. Bývali sme spolu v jednej izbe vo veľkom dome v Liverpoole na Tuebrook, Sutton 2. Tú adresu si budem pamätať navždy.
Omrzliny, gumáky a „pepermintová“ doktorka
Začiatky v Anglicku boli nesmierne drsné. Práca v „Chicken factory“ znamenala kurence, nekonečnú zimu a omrzliny nielen na rukách, ale aj na nohách. Moja angličtina bola nulová, obmedzená na „My name is Denisa. Yes. No.“ Učili ma Portugalci a Rumuni priamo pri páse.
S týmto obdobím sa mi spája aj jedna šialená spomienka. Dala som si vtedy robiť tetovanie na nohu – kamarát tatér prišiel k nám na dom a o pár hodín neskôr som už musela ísť do práce, rovno do gumených čižiem. V robote ma to tak neuveriteľne bolelo, že som išla za miestnou doktorkou priamo vo fabrike. Tá „odborníčka“ mi na čerstvú ranu dala mätový gél. V prvej chvíli som netušila, čo to je, až kým to nezačalo neskutočne štípať. Preklínala som ju celú zmenu. Potom som dva týždne krívala, ale do tej zimy a gumákov som musela chodiť ďalej.
Prešla som si všeličím – od ploštíc v dome až po bývanie u poľskej rodiny, kde nám kontrolovali každý krok a my sme spali traja na jednej posteli.
Hľadanie stability
Získať prácu na „full time“ bolo náročné, moja žiadosť sa snáď päťkrát stratila. Boli týždne, kedy nás agentúra poslala do práce len na dva dni a nebolo ani na nájom. Nakoniec som sa s maminou pomocou presťahovala do veľkého domu, bývalého starobinca, ktorý vlastnil jeden černoch. Mala som tam vlastnú izbu vedľa mamy. Dom bol plný nielen Slovákov a Čechov, ale aj mnohých iných národností. Zažili sme tam veľa zábavy a karaoke, čo mi po tom všetkom konečne prinieslo trochu pokoja.
V tom období som spoznala aj otca mojej dcéry. Ale to, čo nasledovalo potom, všetky tie zlé veci, kvôli ktorým dnes nie sú v kontakte… to je už úplne iný, oveľa smutnejší príbeh.
Záver
Ďakujem vám z celého srdca, že ste sa začítali do mojich spomienok a že kráčate touto cestou životom aspoň takto virtuálne so mnou. Moje začiatky v Anglicku ma naučili pokore a sile, o ktorej som ani netušila, že ju v sebe mám.
Budem rada, ak mi v komentároch napíšete, či ste aj vy zažili podobné drsné začiatky, alebo či by ste nabrali odvahu odísť ,,s 20 librami vo vrecku,,.
Vaša Dee
V ďalšom blogu vám ukážem ten obrovský rozdiel medzi vtedajším a dnešným Anglickom. Dnes by takýto risk ,,s 20 librami,, v ruke a občianskym preukazom nebol možný. Pozrieme sa na to, aké zložité sú dnes víza a čo všetko musíte splniť podľa gov.uk, aby ste tu mohli legálne pracovať.
Discover more from s Dee o nás
Subscribe to get the latest posts sent to your email.